reklama

Naša najsamskvelejšia školská knižnica

Naša škola mala (ako iste aj mnohé iné) školskú knižnicu. Bolo v nej čosi vyše 5000 kníh a my s kamoškami sme sa počas posledných 4 rokov gymnázia stali za ňu zodpovednými. Prvý rok sme chodili so štvrtáčkami, ktoré nás zaúčali, posledý sme zaúčali my prváčky. Zo začiatku nás chodilo veľa (takmer každý deň iná dvojica), takže pomerne dlho trvalo, kým sme sa naučili čo bolo treba. Ostatné baby to však postupne prestalo baviť, a tak sme ostali len my, vytrvalkyne :)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Musím sa priznať, že počas tých rokov sa knižnica stala našim útočišťom. Miestom, kam sme sa každý deň tešili a na začiatku školského roka sa nevedeli dočkať, kedy konečne otvoríme. Aj keď bol deň úplne nafigu, nad vodou nás držala predstava, že čas medzi 10.35 - 10.55 strávime tam. Neviem, čím to bolo. Atmosférou? Ľuďmi? Prostredím? Tým, že aj keď sme boli v škole, predsa tá miestosť vzerala ináč, tak akosi... relatívne domácky? Že sme mohli robiť robotu, ktorá nás bavila? Že sme sa cítili dôležité, lebo sme boli za čosi zodopvedné? (Ak odtiaľ ktosi čosi chcel - aj profky - všetko šlo cez nás.) Že...? Neviem. Asi mix všetkých týchto dôvodov... Ale bolo nám tam fakt super :)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Fungovala vždy cez veľkú prestávku. A boli to moje najkrajšie veľké prestávky za celých 8 rokov na Horvátke. Keď sme boli v knižnici, ktorú sme si mohli aspoň trošku upraviť podľa svojich predstáv, kde sme sa učievali na písomky (keď nikto nechodil), ale hlavne veľa kecali a smiali sa. Kde sme sa nenásilným spôsobom naučili, že Remarque napísal Troch kamarátov a na Západe nič nového už ako prváčky, hoci oficiálne sa to berie až v tretej. Kde... nám bolo veľmi fajn :)


Bolo plno momentov, keď som na seba bola hrdá - keď niekto povedal názov knihy a ja som hneď vedela, že ju nemáme, lebo je požičaná... alebo keď som šla do poličky a na prvý šup ju priniesla. Alebo keď niekto ešte len prišiel a už sme vedeli, z ktorej je triedy, prípadne aj akú knihu bude chcieť... Možno hlúposti, ale dokázali celkom slušne zdvihnúť náladu. Aspoň mne... :)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ach jaj... na knižnicu mám len tie najlepšie spomienky... napríklad ako sme raz náhodou našli v regáli za knihami zabudnutú gumu na skákanie, pospomínali si, ako to bolo a skákali cez ňu... :) (Predstavte si nás, sedemnásťročné, skáčuce gumu v knižnici medzi regálmi.... Ešteže vtedy nikto neprišiel... Ale bavili sme sa fakt skvele :)
Alebo ďalší z našich strelených nápadov: Keď sme tam tak raz na konci roku sedeli, tesne po tom, čo sme dostali zoznam kníh, ktoré treba prečítať na ďalší rok, kohosi "osvietilo", šahol do poličky, vybral každému z nás dielo Statky - Zmätky, rozdelili sme si postavy a keďže to bola divadelná hra, spolu sme si ju čítali... Srandy bolo veru kopec :)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj keď... nemali sme vždy voľno. Niekedy neprišiel nik, ale potom bol nával a my sme sa im museli venovať, či bola ďalšiu hodinu písomka alebo nie.
Najčastejšie chodili v húfoch - keď im na literatúre oznámili "odporúčanú literatúru". Prvákov chodilo po Antigonu (prvé dielo z povinnej literatúry) dosť. Väčšinou ani nestačila. Potom si dali takmer polroka pauzu... a v zime bol ďalší hromadný nával na Zvonára u Matky Božej (aj keď toho mnohí vrátili neprečítaného). Ešte chodilo aj dosť druhákov pre Otca Goriota. A potom sa tie hromadé návštevy pomaly zmenšovali...
Ale treba uznať, že podľa návštevností z jedotlivých tried sa dalo určiť, kto ich učí. Ak mali "našu" slovenčinárku, väčšinou sa v knižnici ukázala aj polovica. Inokdy len zopár jedincov...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bolo to super a v žiadnom prípade neľutujem, že som veľké prestávky strávila v našej skvelej knižnici. Lebo aj keď som si nie vždy mohla robiť čo som chcela (najmä keď prišla kopa ľudí, najlepšie 5 minút pred zvonením a bolo sa im treba venovať), ale kvôli tej atmosfére, knihám, ľuďom..., kvôli tomu, čo som sa tam naučila, to rozhodne stálo za to.

Venované Baďke a Marťanke, ale aj Vitane, Radke, Leke a ostatným, ktorí nám pomáhali a spríjemňvali chvíle strávené v kižnici. Teda všetkým tým, vďaka ktorým to bolo také fajn:))

Záverom...
Takmer všetky knihy v knižnici patrili do beletrie, väčšina bola povinnou literatúrou. A viete, ktorá z tých 5000 kníh, ktoré sme tam mali, bola najúžastnejšia?
Veverička Hryzka a jej kamaráti. S hrubými stranami, vhodné pre deti vo veku asi 3 rokov... :))

Zuzana Matejíčková

Zuzana Matejíčková

Bloger 
  • Počet článkov:  44
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Z puberťáčky vyrástla manželka a matka. Zoznam autorových rubrík:  Detičkovské...Zo sveta okolo mňa...Výlety,tábory a iné skvelé akcBabské...SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu